Sociálna súdržnosť a solidarita

V jednej diskusii o vzdelávaní zaznela z pléna otázka *): Zvyšuje vzdelanie hodnotu občianskych práv občanov? Otázka ma spočiatku prekvapila. Odpoveď sa mi zdala byť jednoduchá najmä podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

 „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“
V odpovediach panelistov zaznel odkaz na citované ustanovenie Ústavy SR a zároveň poukázanie na rôzne stránky postavenia ľudí s nižším a vyšším vzdelaním: ľudia s vyšším vzdelaním by mali mať vyššiu zodpovednosť, na druhej strane vyššie vzdelanie neznamená vždy vyšší príjem.

Vo mne uvedená otázka aj reakcie na ňu vyvolali ďalšie otázky: Nebol dôvodom pre túto otázku aj pocit, že v praxi sú ľudia s nižším vzdelaním znevýhodnení? Ako ovplyvňuje vzdelanie život jednotlivca, aké výhody a nevýhody mu prináša? Nie sú práva menej vzdelaných častejšie porušované, aj z dôvodu ich neznalosti? Súčasťou vzdelania každého človeka by mala by aj znalosť jeho práv. Na druhej strane je spoločnosť schopná poskytnúť všetkým najvyššie inšitucionalizované (formálne) vzdelanie zodpovedajúce ich schopnostiam? Nájdu všetci platenú dôstojnú prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii? Ešte stále je potrebná tzv. nízkokvalifikovaná práca najmä pri výrobe výrobkov uspokojujúcich základné existenčné ľudské potreby.

Veľmi si vážim vzdelanie ako faktor pokroku, no zároveň si vysoko vážim ľudí, pracujúcich ťažko fyzicky pri výrobe výrobkov a poskytovaní služieb, bez ktorých by sme nemohli žiť. Je v tom aj fyzická práca, ktorá nevyžaduje vyššiu kvalifikáciu, no aj práca, ktorá vyžaduje „fortieľ“ a zručnosť. Poznám mnohých robotníkov s nižším vzdelaním, ktorí majú prirodzenú inteligenciu a všeobecný prehľad a v niektorých prípadoch aj lepšie poznajú svoje práva, než napr. vysokovzdelaní špecialisti „zahrabaní“ vo svojom odbore. Poznám ľudí, ktorým sa nedarilo a neuspeli vo formálnom školskom vzdelávaní, no majú mnoho dobrých vlastností a mnohí z nich vykonávajú nepochybne užitočnú prácu. Niektorí z nich získali rozsiahle vedomosti sebavzdelávaním. Stretla som sa však s tým, že niektorí ľudia s vyšším formálnym vzdelaním sa nad ľuďmi s nižším vzdelaním neoprávnene vyvyšujú a cítia sa byť „niečo viac“ a naopak niekedy ľudia s nižším vzdelaním sa bez dôvodu podceňujú. Formálne vzdelanie neznamená vždy vedomosti, múdrosť a charakter.

Viac by sa aj v školách a v masmédiách malo hovoriť a písať o ľuďoch, ktorí fyzicky vyrábajú výrobky a poskytujú služby uspokojujúce základné existenčné ľudské potreby, výrobky, bez ktorých by život nebol možný (poľnohospodári, lesní robotníci, stavební robotníci, robotníci vykonávajúci odvoz a likvidáciu odpadu, fyzicky pracujúci v ďalších odvetviach). Myslím, že by sa ich práca mala viac oceniť nielen peniazmi, ale že by mali mať vyšší spoločenský status.

Je stále nedostatok pracovných síl schopných a/alebo ochotných vykonávať ťažké fyzické práce v nečistom prostredí.

Ako riešiť tento nedostatok? Je viac pokusov o odpoveď. Stručnú a výstižnú odpoveď som našla napr. v brožúre k filmu Grundeinkommen (základný príjem) od Daniela Häniho a Enna Schmidta:

z r. 2008: Sú tri možnosti, aj ich kombinácia:

1. lepšie za túto prácu platiť a vytvoriť lepšie pracovné podmienky

2. automatizovať a racionalizovať

3. urobí si to každý sám (ak nenájde nikoho druhého, kto bude robiť ťažkú prácu, upratovať odpad a p.).

___________

*) Táto diskusia bola na konferencii „Dve dekády po“ konanej 29. – 30. apríla 2010 a organizovanej Nadáciou Friedricha Eberta a občianskym združením Proforum; otázku položil p. František Pálka, podpredseda občianskeho združenia na podporu priamej demokracie Agora.

A tu je jeho komentár: „Absolvovaním inštitucionálneho vzdelania sa základné ľudské právo a hodnota ľudskej dôstojnosti nezvyšuje, taktiež ani jeho prirodzená múdrosť. Je to tak deklarované v našej i medzinárodnej legislatíve, no každý si to vykladá podľa svojich intelektuálnych schopností a osobných skúseností, alebo podľa toho ako mu to vyhovuje. V historíí je dostatok dôkazov, že inštitucionálne vzdelaná väčšina vždy prenasledovala (alebo trpela) múdrych jedincov. Treba rozlišovať teóriu od reality a deklaráciu od skutkov. To, čo skutočne vieme sa prejavuje len našimi skutkami, skutočným osobným životom. Vzdelávanie je len cesta k múdrosti, no nie múdrosť. Múdrosť je individuálna, je v nás, nedá sa kúpiť alebo od niekoho získať. Tí, ktorí študujú len preto aby si zvýšili príjem a spoločenský štatút majú ďaleko od múdrosti. Poznám to i z vlastnej skúsenosti, vzdelaní bez vlastného (len naučeného) názoru sa oveľa ľahšie prispôsobujú prítomnému prospechu.“

Marta Hrebíčková